September 2007

Čas pre novú slovanskú vzájomnosť
Európa bojuje s rakovinou, Slovensko sa zamotáva v chaose
Nový areál Spa & Aquapark v Turčianskych Tepliciach
Portugalsko sa derie do prvej desiatky EÚ
Dávajú dušu priemyselným robotom
Kto chce odpísať kežmarskú nemocnicu?
Vzťahy Rusko-EÚ
EÚ a Rusko potrebujú novú dohodu
Nevylučujme cyrilometodský jazyk z nášho dedičstva
Čo sa učia slovinské deti o Pribinovi?
Čatlošov plán na prevrat v roku 1944
Nemá rád bezduché pózy

Čas pre novú slovanskú vzájomnosť
Stáročia pod cudzou nadvládou, tureckou a rakúsko-uhorskou, Srbi a Slováci jedni v druhých spoznali spojencov a priateľov, na ktorých sa možno spoľahnúť v boji za národné oslobodenie, rozvíjanie svojho národného jazyka, autonómnej kultúry a budovanie vlastného štátu. Národné spojenectvo a kultúrno-literárna blízkosť medzi našimi národmi boli výrazné predovšetkým v druhej polovici osemnásteho, počas celého devätnásteho a do prvej polovice dvadsiateho storočia. Ako známy srbský historik Nikola Radojčič hovoril: „Slováci vchádzali do života Srbov v Uhorsku prostredníctvom školských a politických vzťahov. Celkom presne bolo cítiť, že sa Srbi v prácach, pre ktoré ešte nemali vzdelaných ľudí, mohli práve na nich najviac spoľahnúť.“
Predtým boli tieto vzťahy a styky vo väčšej miere spontánne a individuálne. Neskôr boli dirigované ideologicky. Po druhej svetovej vojne oba národy potlačili svoju národnú svojbytnosť a bohatú národnú kultúru na úkor socialisticko-komunistickej ideológie, ktorá vnucovala ideu internacionalizmu a v súlade s tým aj znehodnocovala vlastné dejiny a tradíciu. Takže kultúrno-literárne styky museli byť ideologicky vhodné a tým aj neautentické.
Národnú tradíciu, národné dejiny, vlastnú kultúru, jazyk a vieru v budúcnosť potrebujeme pre orientáciu v súčasnom uniformnom a „ľahostajnom“ svete. Sú to hodnoty moderny, v ktorých srbská spoločnosť v najväčšej miere žije aj dnes. Žiaľ, v postmodernej západnej spoločnosti sa dávno minuli. Predstavujú pre ňu anachronizmus, aj keď sú pre človeka primeranejšie, ako hodnoty, ktoré vytvorila - masová ľahostajnosť, pocit nudného opakovania, prešľapovanie na mieste, banálnosť inovácie, rozštiepenosť budúcnosti a pokroku a tak ďalej. Súčasný francúzsky filozof z Grenoblu, Gilles Lipovetsky, ešte v roku 1983 predvídal vyčerpanosť postmodernej paradigmy, koniec takej západnej civilizácie, ktorú ona logikou vlastného vnútorného rozvoja aj vytvorila: „Od veľkých moderných pilierov, revolúcie, disciplíny, svetskosti, avantgardy sa upustilo v dôsledku hedonistickej personalizácie (telesného egoizmu, užívania si života). Technický a vedecký optimizmus upadol, keďže početné objavy boli sprevádzané hyperozbrojovaním blokov, ničením životného prostredia, zvýšenou osamelosťou jednotlivca. Už ani jedna politická ideológia nedokáže zapáliť dav, v postmodernej spoločnosti už nie sú idoly, ani tabu, nejestvuje už ani víťazoslávny obraz o samom sebe, nejestvuje dejinný projekt, ktorý dokáže zmobilizovať. Odteraz nás determinuje prázdnota, je to prázdnota zbavená tragickosti a apokalyptiky.“
Ak sme si vedomí, že cesta, ktorou kráčajú iní, je zahmlená, či nie je potom lepšie vrátiť sa na „poľnú cestu“ z rodiska a k starým hodnotám? A najmä vo svete, ktorý neuznáva právo na odlišnosť, aby sme nezostali, kantovsky povedané, v „samoohnutej nezrelosti“ a tak sa dožili konca vlastných dejín?
Keďže súčasná idea a prax globalizácie sú svetové procesy, dnes sa nastoľuje otázka, ako sa k nim má stavať naša kultúra. Ak sa tento svetový proces nekriticky prijíma, jestvuje nebezpečenstvo znehodnotenia národnej subjektivity (jazyka, tradície, viery, národnej literatúry), bez ktorej nejestvuje tvorba šitá na mieru človeka, lebo tvorba vyplýva z rozličnosti. Ak sa k tomu pridá kultúrny hegemonizmus, v ktorom tzv. veľké kultúry (dnes je to jedna, západoeurópska) úplne potláčajú tzv. malé, alebo im slúžia len ako „poznámky pod čiarou“, dostávame sa do situácie, v ktorej sa Babylonská veža znova stavia pred našimi očami.
Nedávna dejinná skúsenosť nás učí o tom, k čomu vedie nekritické prijímanie jedného epochálneho hnutia – socializmu ako svetového procesu: k potláčaniu subjektívnych síl v prospech kolektivizmu, aby neskoršie vysvitlo, že ten nemôže existovať sám osebe. Výsledkom je jeho pád a rozklad takéhoto spoločenstva. Na druhej strane, neprijímanie tohto procesu vedie k úplnej izolácii, ktorá sa predstavuje ako samoizolácia a ktorá zase vedie k slabnutiu duchovno-kultúrnej tvorivosti, lebo bez kontaktov s inými upáda do kultúrnej sebestačnosti a podozrivého mesianizmu. Jednou z možných ciest, ktorá by neriešila túto špekulatívnu dilemu, ale naopak veľmi reálne nebezpečenstvo pre existenciu tak našej minulosti, ako aj neistej budúcnosti, by mohla byť i cesta slovanskej vzájomnosti. Aj keď sa táto cesta môže podobať dejinnému prežitku, či neoromantickému omylu, nebude od veci pripomenúť, že sa dejiny nekončia ani 20. storočím, ani atlantickou kultúrou. Doterajšie dejiny svedčia o striedaní rôznych civilizácií a tá slovanská, podľa Špenglerovej periodizácie, ani dodnes nedosiahla svoj vrchol.
Idea slovanskej vzájomnosti, aj napriek mnohým prekážkam, nie je abstraktným heslom. Slovanské styky sú prítomné dodnes: slavistické snemy a spolupráca slavistov, filmové a hudobné festivaly slovanských a pravoslávnych krajín, vzájomné návštevy folklórnych súborov, návštevy cirkevných spevokolov, spolupráca srbských a ruských intelektuálov. Najmenšia spolupráca je v knižnej oblasti, kedže sa veľmi málo a vzájomne prekladajú diela, hoci je to jedna z najdôležitejších oblastí. Ale, predsa, všetky dvere k oživeniu slovanskej vzájomnosti nie sú zatvorené. Spolupráca a slovanská vzájomnosť, ktorú Srbi a Slováci, a medzi nimi najumnejší Vuk, Njegoš a Branko na jednej strane a na druhej Šafárik, Kollár a Štúr - uskutočňovali v prvej polovici devätnásteho storočia, môže byť správnym a dobrým smerom, ako je možné dnes rozvíjať duchovno-kultúrnu spoluprácu našich národov, aby sme neskončili v západnom duchovnom zapadákove.

Nebojša Kuzmanovič srbský kníhovedec, literát a filozof

Európa bojuje s rakovinou, Slovensko sa zamotáva v chaose
„Dnes tu máme epidémiu rakoviny a pesticídy predstavujú chemické látky, ktoré sa postupne dostávajú aj do organizmu človeka a môžu iniciovať toto ochorenie,“ konštatuje MUDr. Irena Belohorská, poslankyňa Európskeho parlamentu.

Nový areál Spa & Aquapark v Turčianskych Tepliciach
Jeho krstným otcom je cisársko-kráľovská Výsosť Michael von Habsburg Lothrinský, ktorý sľúbil, že bude rozprávať o kúpeľoch svojim príbuzným a známym.

Portugalsko sa derie do prvej desiatky EÚ
Najsilnejšou kolóniou sú Rusi a Ukrajinci. Nájdete ich v bankách, v IT spoločnostiach, na manažérskych postoch i na univerzite. Chudobná Fatima sa zmenila na turistické centrum veriacich.

Dávajú dušu priemyselným robotom
A vytvárajú z nich výkonných pracovníkov. Vymyslia a vyrobia všetko, čo je okolo robota vo vzdialenosti 5 metrov.

Kto chce odpísať kežmarskú nemocnicu?
A vyhodiť tak do koša miliónové investície? Na modernizácii a skvalitňovaní jej služieb sa podieľali aj daňoví poplatníci Európskej únie.

Vzťahy Rusko-EÚ
„Rusko v dôsledku vnútornej konsolidácie znovu získalo zahraničnopolitickú samostatnosť a s ňou spätú slobodu v konaní a manévrovaní v medzinárodných vzťahoch,“ tvrdí Sergej Lavrov, ruský minister zahraničných vecí.

EÚ a Rusko potrebujú novú dohodu
Západ zabúda, že Rusko vzišlo z „popola“ Sovietskeho zväzu iba pred 15 rokmi a bez politickej elity. Myšlienka štyroch spoločných oblastí spolupráce a najmä spoločného ekonomického priestoru sa nemôže rozvíjať bez rozvoja zóny voľného obchodu.

Nevylučujme cyrilometodský jazyk z nášho dedičstva
Cyrilometodská tradícia si vyžaduje zasadnúť si za okrúhly stôl a objektívne ju preložiť našim veriacim.

Čo sa učia slovinské deti o Pribinovi?
Bol otcom slovenskej aj slovinskej štátnosti? Alebo sú Slováci a Slovinci jeden a ten istý národ?

Čatlošov plán na prevrat v roku 1944
Chcel vyhlásiť vojnu Maďarom a nastoliť vojenskú diktatúru. Kritizoval prípravu a manažment SNP. Usiloval sa o stiahnutie slovenských jednotiek z východného frontu.

Nemá rád bezduché pózy
„Pracujem azda ako jediný režisér, ktorý prv než začne nakrúcať, budúci film aj skúša,“ hovorí Zoro Laurinc, textár, režisér, scenárista, herec a spevák. Nemôže sa sťažovať na nedostatok umeleckých aktivít. Vyskúšal si to najskôr ako úspešný herec, potom začal perfektne spievať šansóny. Taktiež sa môže pochváliť skvelými textami pesničiek.

Osobnosti slovenskej jazzovej hudobnej scény „V podstate nám nikto nepomôže, keď si nepomôžeme sami. Očakávať pomoc zo strany štátu, či nejakých spoločností, je málo tvorivé,“ myslí si Stano Počaji, gitarista a skladateľ.

Naplnené túžby irackej Popolušky „Bojím sa, že by ma chceli zabiť. Tak, ako zabili jedného môjho kamaráta. Chcem, aby bol u nás pokoj. Chcem, aby odišli Američania. Dnes, zajtra, pozajtra, je jedno kedy, len nech odídu,“ hovorí Younis Mahmud, kapitán futbalového majstra Ázie.

Február 2020Slovensko neničí vírus, ale koronahystéria
Pilier projektu Košice – City Science
Víťazstvo v mene Božom
,,Mesto duchov“
Covid-19 Čínu neporazí
Ako komentujete prístup EK k pandémii vírusu Covid-19?
Od Versailles po Mníchov (1. časť)
Psychiatri sa ,,zahniezdili“ aj v justícii
Keď útechou sú iba drogy
Medzi Moskvou a...Čítať viac