Milan Uhrik

Aká je súčasná zahraničná a bezpečnostná politika Európskej únie? Ako ju môže ovplyvniť Európsky parlament a najmä jeho Výbor pre zahraničné veci, ktorý je viac menej v pozícii konzultanta a jeho stanoviská nie sú právne záväzné pre Radu Európskej únie? Aj o týchto témach hovoríme s pánom Milanom Uhríkom, poslancom Európskeho parlamentu.

Pán poslanec, ako vlastne funguje tzv. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ v praktickej politike? Aj keď je formálne spoločná, prax nám ukazuje, že tomu tak nie je, keďže veľké členské štáty presadzujú vlastnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku…

Za vonkajšiu činnosť EÚ, čiže za zahraničnú politiku, obranu a bezpečnosť, obchod, rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc zodpovedá Rada pre zahraničné veci. Sú v nej zastúpení ministri členských štátov. Jej hlavnou úlohou je zabezpečovať jednotnosť EÚ, samozrejme s pomocou Vysokého predstaviteľa Únie a tiež celej Európskej komisie. Rada vymedzuje zahraničnú a bezpečnostnú politiku a v rámci plnenia cieľov EÚ môže realizovať civilné a vojenské operácie krízového riadenia alebo prijímať opatrenia potrebné na vykonávanie zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, vrátane sankcií.

Všeobecne platí, že na tvorbe spoločnej a zahraničnej politiky EÚ sa podieľa aj Európsky parlament. Myslíte si, že má dostatočné právomoci na to, aby kontroloval jej uplatňovanie v praxi?

Európsky parlament má poskytovať platformu na výmenu názorov medzi tvorcami politík, ako aj tzv. občianskou spoločnosťou. Parlament má slúžiť ako most medzi politikmi, občanmi a inštitúciami. Aká je skutočnosť? Brusel vedú progresívci, ktorí štvú do vojny, pália mosty. A okrem niekoľkých pozitívnych vecí presadzujú kroky, ktoré nikomu a ničomu nepomáhajú. Komisia (možno na popud lobistov a Bieleho domu) zavelí a väčšina „slniečkárov“ v parlamente nadšene zdvíha ruky. Pripomína to stranícke zjazdy bývalých režimov. Nádej poskytuje 10 až 20 percent normálnych europoslancov, ktorým skutočne záleží na vlastných občanoch, budúcnosti Európy a dá sa s nimi diskutovať o prospešných a inovatívnych riešeniach.

Akým spôsobom môže Výbor pre zahraničné veci Európskeho parlamentu kontrolovať a pripomienkovať napríklad agendu a výsledky práce J. Borella, vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku? Môže navrhnúť napríklad jeho odvolanie z tejto funkcie?
Čo sa týka súčasného šéfa diplomacie EÚ, tak je to taký bruselský Eduard Kukan. Kedysi oddaný straník a komunista, po zmene pomerov horlivý obhajca euroatlantických hodnôt. Kým však ideologicky presadzuje záujmy bruselských a zaoceánskych politikov, dovtedy je neodvolateľný a dostáva mediálne pochvaly.
Ak hovoríme o zahraničnej politike silnejších štátov ako Francúzsko a Nemecko, tie majú na chod EÚ veľký vplyv. Pokiaľ sa im nepodarí tento vplyv uplatniť a pretaviť do prospešných krokov, idú si vlastnou cestou a nezaujíma ich žiadna bruselská byrokracia. V tomto sa máme od nich čo učiť. Slovensko však musí najprv vyhnať neschopnú vládu a zvoliť si ľudí, ktorí stabilizujú slovenskú domácu aj zahraničnú politiku, a obnovia elementárnu funkčnosť štátu tak, aby sme mohli znovu normálne žiť.

Aký je váš názor na súčasnú zahraničnú politiku EÚ v rámci situácie medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou? Je vyvážená, neutrálna alebo jednostranná v prospech Ukrajiny a veľmi negatívna voči Rusku?
Nie sme svedkami žiadneho prekvapenia, keďže americko-bruselský postoj sa nezmenil a už takmer 10 rokov je silne protiruský. Kdesi som zachytil pomerne výstižnú vetu, že „Európa/USA budú proti Rusku bojovať do posledného Ukrajinca.“ Znie to tragicky a smutne. Dajme však pozor. Aj keď nám slovenské „politické esá,“ ako pani Remišová a pani Čaputová sľubujú pomoc od spojencov viac ako spojenci samotní, v rámci geopolitických plánov môžu naši dnešní partneri Slovensko opäť obetovať, ako sa už tak v minulosti neraz stalo. Slovenská proamerická prezidentka a vláda sa však rada vezie na euroatlantickom vlaku, aby si v západných štruktúrach pripísala plusové body a zvýšila možnosť budúcej kariéry za odvedenú službu. Odvrátená stránka toho celého znie, že svojich občanov pokojne nechajú napospas osudu. Nezáleží im na ľuďoch, ale len na vlastnej kariére.

Disponuje Európsky parlament objektívnymi a vyváženými informáciami napríklad o tom, čo sa dialo ostatných 8 rokov na Donbase na Ukrajine a v akých podmienkach tam doteraz žili ľudia od roku 2014?
Sú dve možnosti: buď majú dostatok jednostranných informácií, a ostatné považujú za kremeľskú propagandu, alebo majú kompletnú znalosť o stave vecí a polovicu z nich ignorujú. Neviem, čo je horšie a nerozumiem tomuto selektívnemu prístupu k utrpeniu ľudí. Misie OBSE monitorujú dianie na obidvoch stranách konfliktu a teda by mali poskytovať úplné informácie.

Navštívila nejaká parlamentná delegácia Donbas, čiže Doneckú a Luhanskú oblasť, aby sa oboznámila so skutočným stavom vecí a so životnými podmienkami na obidvoch stranách za demarkačnou líniou a osemročnými výsledkami bojov a prímerí?
Existuje správa z takejto návštevy?
Pokiaľ ide o parlamentné delegácie EÚ, tie evidentne komunikovali výhradne s Kyjevom. A rozhodne nebolo od nich nič počuť napríklad o rusky hovoriacom obyvateľstve, ktorého práva majú byť tiež prirodzene chránené a dodržiavané. Vo väčšine politických tém je prístup vládnucich liberálov veľmi selektívny. Jednu vec zámerne zvýrazňujú a dokola opakujú. O inej naopak mlčia, lebo sa nehodí. Myslím si, že ľudia si tento dvojitý meter už začínajú všímať a táto taktika nemôže vládnucim politikom vydržať večne. Môžu vravieť, že sú zásadoví a transparentní. Keď ľudia vidia, že o tom len rozprávajú a že takíto v skutočnosti nie sú, tak im už prirodzene neveria.

Prečo EÚ ani Európsky parlament doteraz neodsúdili krvavé udalosti na Ukrajine vo februári 2014 a brutalitu radikálnych skupín, ktoré určovali tempo tzv. Majdanu po štátnom protiústavnom prevrate? Pred jeho vypuknutím podpísal prezident Janukovyč politickú dohodu s opozíciou, ktorú garantovali ministri zahraničných vecí Francúzska, Nemecka a Poľska…
Kongresmani Spojených štátov, ktorí boli dozerať na volebný proces na Ukrajine, potvrdili, že pán Janukovyč bol za prezidenta Ukrajiny zvolený v slobodných a demokratických voľbách. Ako vládol, to je už samozrejme iná vec. Keď prezident Janukovyč odmietol podpísať prístupovú zmluvu do EÚ, spustil sa prevrat. V koho záujme bol a kto na ňom participoval? Stačí si domyslieť na základe uniknutej nahrávky telefonického rozhovoru Victorie Nulandovej, námestníčky ministra zahraničia USA, a amerického veľvyslanca na Ukrajine. Bruselskú požiadavku, aby sa do kresla ukrajinského premiéra dostal boxer V. Kličko, komentovala slovami: „F*ck the EU… Yats is the guy“, čo znamenalo, že novým, vybraným predsedom vlády sa stal Arsenij Jaceňjuk. Skrátka, taká washingtonská voľba premiéra na Ukrajine.