Svetový poriadok, ako sme ho poznali od rozpadu Sovietskeho zväzu, definitívne prestal existovať. Koncept unipolárneho sveta, v ktorom kolektívny Západ na čele s USA a EÚ určoval ekonomické, politické a morálne normy globálneho spoločenstva, definitívne narazil na svoje štrukturálne limity. Na globálnom horizonte sa sformovala nová realita, ktorej hlavnými inštitucionálnymi motormi sú zoskupenia BRICS a Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS). Nedávne masívne rozšírenie BRICS o kľúčových blízkovýchodných a afrických hráčov (Irán, Etiópia, Egypt, Spojené arabské emiráty…) tento trend len podčiarkuje.
Európska únia preto čelí najväčšej strategickej výzve od jej založenia. Brusel sa ocitá v kliešťach. Na jednej strane si chce udržať historické postavenie a transatlantické väzby s Washingtonom, na druhej strane ju testuje tvrdá ekonomická, surovinová a demografická realita Globálneho juhu a Eurázie. Základný konflikt medzi EÚ a blokmi BRICS či ŠOS netkvie len v ekonomickej rivalite alebo v počte tankov. Ide o fundamentálny stret dvoch nekompatibilných politických filozofií. Európska únia dlhodobo stavia svoju zahraničnú politiku na koncepte „poriadku založeného na pravidlách“ (rules-based order). Tento prístup predpokladá, že hodnoty, akými sú liberálna demokracia, ochrana ľudských práv v západnom ponímaní a otvorený trh, sú univerzálne aplikovateľné a mali by byť normou pre celý svet. Avšak v momente, keď Brusel podmieňuje obchodné dohody alebo diplomatickú podporu plnením týchto normatívnych kritérií, na Globálnom juhu naráža na čoraz tvrdší odpor.
BRICS a ŠOS ponúkajú úplne odlišný naratív – dôslednú multipolaritu a westfálsky koncept suverenity. Pre štáty, akými sú Čína, India, Brazília či Južná Afrika, je predstava o tom, že by im európske inštitúcie mali diktovať, ako majú spravovať svoje vnútorné záležitosti, prežitkom koloniálnej éry. Hlavným heslom týchto zoskupení je rešpektovanie teritoriálnej suverenity štátov, právna rovnosť štátov a zásada nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov. Tento prístup je mimoriadne atraktívny pre mnohé rozvíjajúce sa ekonomiky v Afrike, Latinskej Amerike a Ázii. Ponúka im totiž alternatívu k západným štruktúram bez toho, aby museli prechádzať politickou transformáciou podľa predstáv Bruselu alebo Washingtonu.
Ekonomické sankcie, ktoré Západ uvalil najmä na Rusko a Čínu, urýchlili proces vybudovania finančného systému nezávislého od západnej infraštruktúry (SWIFT, dolár a euro). Štáty BRICS a ŠOS intenzívne pracujú na znížení svojej zraniteľnosti voči západným finančným nástrojom. Prechod na zúčtovanie v národných menách (čínsky jüan, ruský rubeľ, indická rupia či emirátsky dirham) pri obchode s energiami a komoditami už nie je len politickým vyhlásením, ale každodennou realitou. Čína úspešne rozširuje svoj platobný systém CIPS a v rámci BRICS sa diskutuje o zavedení novej účtovnej jednotky či digitálnych mien krytých komoditami.
Pri objektívnom pohľade je však potrebné oddeliť politickú rétoriku od reálnych ekonomických dát. Vybudovať alternatívu ku globálnemu finančnému systému je beh na dlhú trať. Aj keď bola Nová rozvojová banka (tzv. banka BRICS) založená ako protiváha Svetovej banke a MMF, jej interné portfólio ukazuje, že približne 60 % jej aktívnych operácií je stále denominovaných v amerických dolároch. Bez dolárovej likvidity banka nedokáže efektívne fungovať na medzinárodných kapitálových trhoch. Americký dolár si naďalej udržiava pozíciu dominantnej globálnej rezervnej meny s podielom prevyšujúcim 57 percent. Podiel čínskeho jüanu sa síce zvyšuje, no stále sa pohybuje na globálne nízkych úrovniach – okolo 2% až 3%. Aj keď euro zažíva čiastočný ústup z pozícií medzinárodného zúčtovania, celkový kolaps západného finančného systému nehrozí zo dňa na deň. Tento proces je skôr diverzifikáciou rizika zo strany Globálneho juhu než okamžitým rozchodom.
Úspech zelenej a digitálnej transformácie Európskej únie priamo závisí od stabilných dodávok kritických surovín – najmä lítia, kobaltu, niklu, mangánu a prvkov vzácnych zemín. V tejto strategickej oblasti však Brusel ťahá za kratší koniec povrazu, zatiaľ čo štáty BRICS na čele s Čínou systematicky ovládajú globálne dodávateľské reťazce.
Demokratická republika Kongo dnes zabezpečuje viac ako 70 % svetovej ťažby kobaltu, ktorý je kľúčovým komponentom pre batérie do elektromobilov. Čínske štátne korporácie v súčasnosti priamo kontrolujú alebo vlastnia majoritné podiely vo väčšine kľúčových konžských baní.
Podobný scenár geopolitického obsadzovania zdrojov prebieha v Zimbabwe s lítiom a v Južnej Afrike s platinou. Kým EÚ prichádza do Afriky s komplikovanými byrokratickými balíkmi, ktoré sú podmienené environmentálnymi štúdiami a reformami v oblasti ľudských práv, Peking, Moskva a Naí Dillí presadzujú transakčný pragmatizmus (niečo za niečo). Ponúkajú okamžité investície do kritickej infraštruktúry – od železníc a prístavov až po vládne budovy – výmenou za exkluzívne ťažobné práva. Výsledkom je, že Afrika sa stala surovinovou základňou pre multipolárny blok.
V Latinskej Amerike (Argentína, Bolívia, Čile), kde leží takzvaný lítiový trojuholník, dochádza k podobnému posunu. Brazília pôsobí ako magnet pre regionálnu integráciu mimo dosahu západných inštitúcií. Európska únia sa svojou iniciatívou Globálna brána (Global Gateway) snaží od roku 2021 konkurovať čínskej Novej hodvábnej ceste (Belt and Road Initiative). Svoju stratégiu s naplánovaným rozpočtom 400 mld eur však odštartovala neskoro a s neporovnateľne menším finančným výtlakom. Bez prístupu k týmto surovinám riskuje, že európsky priemysel absolútne stratí svoju konkurencieschopnosť.
Súbežne so zápasom o suroviny prebieha nemilosrdný súboj o technologické štandardy. Globálny trh sa štiepi na dve sféry vplyvu, pričom EÚ riskuje, že zostane uväznená v digitálnom skanzene vlastných regulácií. Západné sankcie a technologické embargá na export najpokročilejších polovodičov mali pôvodne ochromiť technologický vzostup Číny a Ruska. Vyvolali však opačný efekt – masívny tlak na dosiahnutie technologickej sebestačnosti. Peking investuje stovky miliárd dolárov do domáceho vývoja. Aj keď naráža na limity pri najkomplexnejšej litografii, dosahuje prekvapivé úspechy. Čína rýchlo napreduje v oblasti umelej inteligencie a buduje vlastné, od Západu nezávislé, operačné systémy a cloudové infraštruktúry.
Šanghajská organizácia spolupráce aktívne presadzuje koncept „digitálnej suverenity“ – budovanie internetových infraštruktúr nezávislých od amerických cloudových úložísk a operačných systémov. Štáty Globálneho juhu masovo adoptujú čínske 5G siete, sledovacie systémy a platformy technológie FinTech, čím sa odstrihávajú od západných štandardov. V tejto technologickej konfrontácii EÚ fatálne dopláca na absenciu vlastnej hardvérovej a softvérovej základne. Kým USA a Čína súťažia o technologickú nadvládu miliardovými vládnymi dotáciami (Inflation Reduction Act) a na výzvy odpovedajú dravým inovačným kapitalizmom, Brusel sa sústredil iba na tvrdú reguláciu digitálneho priestoru (GDPR, AI Act). Únia takto stráca akúkoľvek schopnosť vygenerovať globálnych technologických lídrov. Ocitá sa tak v kliešťach medzi inovačným gigantom v USA a expandujúcou pragmatickou alternatívou štátov ŠOS, čo definitívne formuje novú digitálnu železnú oponu.
Geopolitické bloky BRICS a ŠOS nie sú však monolitom, ale skôr arénou, v ktorej jednotlivé mocnosti hrajú svoje vlastné a vysoko pragmatické hry. Peking využíva BRICS ako nástroj na geoekonomickú expanziu a ŠOS ako bezpečnostný dáždnik v Eurázii. Čínska stratégia je dlhodobá: naviazať rozvojové krajiny na svoje technologické a finančné štandardy, čím vytvorí svet, v ktorom budú západné sankcie neúčinné.
Naí Dillí odmieta čiernobiele vnímanie reality. India je pevným členom BRICS a ŠOS, no zároveň rozvíja spojenectvo s USA, Japonskom a Austráliou v bezpečnostnom pakte QUAD (,,ázijské NATO“) a udržiava nadštandardné bilaterálne vzťahy s európskymi štátmi. Blokuje snahy Číny zmeniť BRICS na radikálny protizápadný front, pretože samu seba vníma ako lídra Globálneho juhu, ktorý chce profitovať zo spolupráce s oboma stranami. Brazília pod vedením prezidenta Lulu da Silvu presadzuje reformu globálnych inštitúcií (Bezpečnostná rada OSN, MMF) a ostro kritizuje dominanciu dolára. Južná Afrika slúži ako brána štátom BRICS na africký kontinent a využíva platformu na presadzovanie záujmov Africkej únie, čím oslabuje historický vplyv bývalých európskych koloniálnych mocností.
Mnohí komentátori sa však mýlia, ak BRICS a ŠOS vnímajú ako jednotný a vojensky integrovaný protizápadný pakt. Zabúdajú na ich vnútornú heterogénnosť, ktorá je ich najväčšou slabinou, pričom Európska únia ju zatiaľ nedokáže efektívne využiť. Hlavnou brzdou hlbšej integrácie v BRICS zostáva strategická rivalita medzi Čínou a Indiou. Pohraničné incidenty v Himalájach a boj o vplyv v Indickom oceáne znamenajú, že tieto nukleárne mocnosti si navzájom hlboko nedôverujú. Rozšírenie bloku o Irán, Egypt či ďalších blízkovýchodných aktérov prinieslo do vnútra organizácie zložité regionálne animozity. Spojiť záujmy takýchto rozdielnych politických systémov do jednotnej zahraničnej politiky je v praxi takmer nemožné.
Súmrak eurocentrizmu neznamená okamžitý kolaps Európskej únie, ale koniec jej schopnosti projektovať svoje hodnoty a pravidlá ako univerzálne platné normy. Ak chce EÚ v tomto novom a fragmentovanom svete prežiť ako relevantný hráč, musí opustiť dogmatický moralizmus a prejsť k tvrdému racionálnemu pragmatizmu. V opačnom prípade riskuje, že kým USA a bloky okolo BRICS a ŠOS budú prekresľovať ekonomickú a technologickú mapu sveta, Európa zostane len luxusným, no geopoliticky bezbranným skanzenom minulosti.
Mgr. Róbert Matejovič, šéfredaktor
Zdroj: Dimenzie č. 3/2026
Foto: Archív Ministerstva zahraničných vecí Indie
