Pokiaľ sa neskončí vojna na Ukrajine, nedohodne stabilný a dlhodobý mier medzi Ruskom a Ukrajinou, a následne sa neobnoví hospodárska spolupráca s Ruskom, nemôžeme očakávať pozitívne zmeny najmä v hospodárskej a sociálnej oblasti na Slovensku a v Európskej únii. Slovensko ani EÚ určite ,,nespasia“ Spojené štáty a možno ani Čína, či nové diskutabilné ,,opatrenia“ a odporúčania Európskej komisie.
Nielen Slováci, ale aj iné národy v EÚ sa búria a sú nespokojní. Nečudujme sa. Štátne rozpočty sú vo väčšine prípadov deficitné, rastie zadlženosť štátov, pokračuje pokles životnej úrovne. Takisto neustále stúpa počet slovenských aj európskych občanov žijúcich na hranici biedy a chudoby. Vymýšľajú sa rôzne dotačné balíčky, ,,zelené riešenia“, konsolidačné opatrenia, nové inovácie či nové európske fondy, ktoré majú zastaviť a vyriešiť hospodársku recesiu v Európe. Na akú dlhú dobu a potom čo?
Výsledky ukazujú, že sa situácia nemení. Väčšina ľudí je skeptická a má pocit, že žije v uzavretom matrixe pod veľkým finančným, sociálnym a psychickým tlakom. Mnohí vládnuci, regionálni a komunálni politici, či ústavní činitelia, ktorí majú nadštandardné príjmy v porovnaní s priemernými príjmami občanov v členských štátoch EÚ, sú už unavení z ustavičných a opakujúcich sa fráz o tom, ako sa nám veľmi dobre žije v bezpečnej, slobodnej a jednotnej Európe. Je tomu naozaj tak, žijeme v európskom raji?
Pre jednoduchú úvahu nám postačí, ak sa zamyslíme napríklad nad ,,energetickou bezpečnosťou“ Slovenska a Európskej únie. Alebo nad výsledkami 19-tich sankčných balíčkov zavedených proti Ruskej federácii. Ktorý z ministrov hospodárstva členských štátov EÚ či európskych komisárov našiel odvahu, aby verejnosti oznámil plusy a mínusy týchto balíčkov pre slovenské či európske firmy? Nebuďme prekvapení – pravdepodobne ani jeden. Takže koho sankčná politika EÚ poškodila citeľne viac – Rusko či Európu? Myslím si, že odpoveď je jasná.
Chýba nám odpočet či audit sankčných balíčkov. Mnohí z nás ani nevedia, čo všetko obsahujú. Ale potom prečo sa my, občania SR a EÚ, nepýtame Európskej komisie a národných vlád, európskych či národných poslancov, kedy chcú s touto neúspešnou sankčnou politikou prestať? Je tiež nepochopiteľné, prečo sa neozývajú nahlas aj vplyvné záujmové združenia a zväzy podnikateľov a zamestnávateľov. Dokedy budú mlčať?
Vráťme sa k energetickej bezpečnosti a jej cene, ktorá najviac ohrozuje slovenský a európsky priemysel, aj domácnosti. Európska únia a jej niektoré členské štáty, ktoré sú v zajatí hysterickej rusofóbie a prehnanej dotačnej proukrajinskej politike, sa nelogicky vzdali energetických vzťahov s Ruskou federáciou. Pod zámienkou, že ,,nebudú financovať ruskú agresiu voči Ukrajine“ nákupom ruskej ropy a zemného plynu, odovzdali ,,strategický osud“ priemyslu a domácností do rúk Spojených štátov. Touto politikou de facto nezodpovedne rezignovali na svoju energetickú suverenitu.
Podľa údajov Svetového ekonomického fóra Rusko pred vojnou na Ukrajine zabezpečovalo približne 45 percent spotreby plynu v Európe (vrátane Veľkej Británie) v objeme 150 miliárd m3. V rokoch 2022 až 2023 klesli dodávky ruského plynu až o 70 % na 43 mld. m3. V roku 2024 došlo ale k miernemu oživeniu a zvýšeniu na 54 mld. m³, čo predstavuje 18 % dopytu. Odhady na rok 2025 hovorili o päťpercentnom poklese. Do roku 2021 bola stabilná spotreba plynu v Európe na úrovni 400 mld. m3.
V štúdiách Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) sa odhaduje, že Európa nemôže klesnúť v spotrebe pod 250 – 270 mld. m³ ročne bez toho, aby to ohrozilo kľúčové odvetvia – vykurovanie, energeticky náročné priemyselné odvetvia a výrobu elektrickej energie. Pod touto hranicou by sa musel zaviesť prídelový systém, alebo blokáda celých výrobných odvetví…
Na nedávnom samite Šanghajskej organizácie pre spoluprácu v čínskom Tchien-ťine, Rusko, Čína a Mongolsko podpísali záväzné memorandum o výstavbe nového plynovodu Sila Sibíri 2. Mal by prepravovať až 50 mld. m3 ruského plynu ročne do severnej Číny cez Mongolsko. Ide o spoločný projekt štátnej spoločnosti China National Petroleum Corp. a ruského plynárenského gigantu Gazprom. Veľká časť rezerv ruského plynu, ktorá bude vyčlenená pre Čínu, bola pôvodne určená na predaj zákazníkom v EÚ. Predpokladané náklady na výstavbu tohto plynovodu v dĺžke 2600 km, ktorý obíde európsky trh, sú na úrovni 13,6 mld. dolárov.
Skúsme si teraz porovnať niekoľko čísel. Koncom tohtoročného leta malo v našej Európe 50 miliárd m3 plynu hodnotu 16,5 mld. USD. Také isté množstvo amerického LNG približne 25 miliárd dolárov. Na základe dohôd, ktoré Gazprom podpísal s Pekingom, by priame nákupy plynu z Ruska stáli približne 6,5 mld. dolárov.
Ruský plyn, kedysi energetický motor európskeho priemyslu, takto zabezpečí Číne stabilné a cenovo dostupné dodávky, posilní jej konkurencieschopnosť minimálne voči EÚ, a Mongolsku zvýši príjmy do štátneho rozpočtu za prepravu. Prvý plynovod Sila Sibíri v dĺžke 3000 km do západnej Číny, ktorý je v prevádzke od roku 2019, je schopný prepraviť 38 miliárd m3 plynu ročne.
V každom prípade má Čína navrch, keďže má pripravené možnosti dodávok plynu aj po roku 2035. Diaľkovými plynovodmi dováža zemný plyn aj z Turkménska a z Mjanmarska. Súčasne zvyšuje aj domácu ťažba plynu v Juhočínskom mori. A v prípade dovozu LNG v roku 2024 jeho najväčšími dodávateľmi boli Austrália (34%), Katar (23%), Rusko (11%) a Malajzia (10%).
Čínsky prezident označil budúci plynovod Sila Sibíri 2 za míľnik v strategickom partnerstve s Ruskom. A nejde iba o obchodnú dohodu, ale o skutočné geopolitické preskupenie: Rusko konsoliduje stabilného kupca, Čína získava zaručené dlhodobé dodávky a Európa je svedkom erózie svojho priemyselného a politického postavenia.
Inými slovami, v súčasnosti Európa draho platí za americký LNG, jej priemysel stráca konkurencieschopnosť a prehlbuje sa v nej hospodárska kríza. Výdavky na zbrojársky priemysel sú iba dočasným a doplnkovým riešením. Určite nie dlhodobým. A nie všetky členské štáty si môžu dovoliť investovať do modernizácie národných armád a zbrojenia 5 percent HDP, aby zabezpečili obranu EÚ pred ,,agresívnym Ruskom“ a pripravili sa na vojnu s ním. Strašiť občanov vojnovou psychózou nie je správnou cestou.
A takto tento odklon od politickej pragmatickej racionality, od lacnejšieho ruského plynu pod anglo-americkým a bruselským tlakom naďalej ohrozuje na Slovensku a v Európe udržanie a oživenie priemyslu, aj hospodársku udržateľnosť. Ale pozor, nesmie sa o tom veľmi nahlas hovoriť ani písať.
Globálna energetická mapa sa zmenila. Rusko našlo alternatívne riešenia svojich príjmov a určite nepoľaví ani vo vývoji a výrobe nových zbraní, aby zabezpečilo svoju národnú bezpečnosť, ktorú zatiaľ ignoruje najmä Západ a Brusel. A na tomto konštatovaní nič nezmení ani kovbojská Trumpova obchodná vojna, politika sankcií a zavádzania ciel. Naopak, úpadok Európy sa bude iba zrýchľovať. Už teraz čelí aj kolapsu jej geopolitického významu, ale v bruselskom virtuálnom svete je všetko v najlepšom poriadku.
Či sa to niekomu páči alebo nepáči, po skončení tragickej vojny na Ukrajine, sa Európa bude musieť vrátiť k nevyhnutnej hospodárskej aj energetickej spolupráci s Ruskom, aby konečne nastúpila na cestu svojho rozvoja a pragmatickej spolupráce. Ukrajina zostane susedom Ruska a Rusko bude naďalej susediť s niektorými členskými štátmi EÚ. Z tohto pohľadu by sme mali preto oceniť úsilie Maďarska a Slovenska, možno aj Bulharska a Rakúska, ,,zachrániť“ nakontrahované dodávky ruského plynu aj ropy. Je to pokus, ako obnoviť či udržať svoju energetickú suverenitu.
Málo sa tiež hovorí a píše o tom, akú nátlakovú energetickú politiku voči štátom EÚ presadzuje Volodymyr Oleksandrovič Zelenskyj. Pán, ktorý sľuboval mier na Donbase. Všetko nasvedčuje tomu, že Ukrajina bola v pozadí likvidačného útoku na plynovod Nord Stream, na ropovod Družba či poškodenia plynovodu a následnom zastavení dodávok plynu na Slovensko. Lebo treba ,,zastaviť Rusko, aby nemohlo financovať vojnu na Ukrajine“. Akú zodpovednosť voči nemu a Ukrajine vyvodila EÚ, Brusel či Biely dom? Nijakú. Aj nedávne útoky na ropné rafinérie v Maďarsku a v Rumunsku vyvolávajú vážne pochybnosti nad ,,energetickou bezpečnosťou“ dvoch členských štátov EÚ a NATO, ktoré Ukrajine pomáhajú…
Určite nám chýba viac informácií. Napríklad aj o tom, ako Slovensko a Európsku úniu finančne ,,zaťažujú“ nielen migranti, ale aj Ukrajinci, tzv. vojnoví utečenci či presídlenci. V Nemecku žije 1,2 mil. Ukrajincov, v Rakúsku 900 tisíc, v Čechách viac než pol milióna, v Poľsku 1,5 mil. a na Slovensku takmer 150 tisíc. Niekoľkí z nich založili firmy a podnikajú, iní za zamestnali, iní bezplatne študujú, majú zadarmo zdravotnú starostlivosť, poberajú sociálne dávky a príspevky. Otázka je – dokedy tento stav budú členské štáty tolerovať a podporovať? Na Slovensku sa napríklad nezverejňujú dáta o tom, aký je podiel Ukrajincov na deficite štátnej zdravotnej poisťovni. Ale ani o tom, aký daňový prínos pre slovenský štátny rozpočet má približne 5000 podnikateľských subjektov, vrátane živností, ktoré na Slovensku založili Ukrajinci. A takisto nám chýba audit doterajšej finančnej pomoci EÚ Ukrajine. Uvádza sa suma 160 mld eur, ktorá však určite nie je konečná. Na druhej strane, ktorý členský štát EÚ získal takúto finančnú pomoc?
Mgr, Róbert Matejovič, šéfredaktor
Zdroj: Dimenzie č.4/2025
